« Späť

Vlajkonosič Pavol z Topoľčian

Vlajkonosič Pavol z Topoľčian

Počas Svetových dňoch mládeže (SDM) v Krakove získa jedinečnú možnosť 30-ročný Pavol Reisel z Topoľčian. Počas úvodného ceremoniálu bude ako jeden z takmer dvesto mladých ľudí reprezentujúcich päť kontinentov niesť slovenskú vlajku. "Je to pre mňa veľká pocta. Na takéto ponuky sa nehovorí nie. Je to česť. Som hrdý, že môžem v mene celej našej krajiny predstúpiť pred Svätého Otca," hovorí študent druhého ročníka Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. ktorý ide na svoje prvé SDM. Hovoríte si, aké jednoduché? Prinášame životný príbeh Pavla. Veríme, že inšpiruje.

Volám sa Pavol a mám 30 rokov. Moja cesta do seminára bola o trochu dlhšia ako u iných mojich spolubratov. Nebola úplne rovná, jednoznačná, bola plná krivých zákrut, stúpaní a klesaní. Ale začnem od začiatku. Detstvo som prežil ako väčšina mojich vrstovníkov z paneláku – futbal, hokej, bicykel, to boli moje každodenné záujmy. Vyrastal som v tradičnej kresťanskej rodine, dokonca som navštevoval aj cirkevnú Základnú školu sv. Don Bosca v Topoľčanoch. 

Po vstupe do puberty som si začal klásť otázky: Kto som? Prečo som na tomto svete? Aké je moje poslanie? Tu niekde začali moje prvé boje so sebou samým. Medzi priateľmi som zažil prvé odmietnutia či sklamania, najmä kvôli mojim názorom, ktoré neboli v zhode s väčšinou. A tak som sa začal tejto väčšine pomaly, ale isto, prispôsobovať. Začal som žiť život, v ktorom som namiesto ukazovania vlastnej tváre nosil masky, život klamstva, pretvárky a podvodu. Jednu tvár či masku som nosil pred mojimi rodičmi, inú pred priateľmi a ďalšiu pred učiteľmi v škole. 

Vďaka môjmu talentu som sa dostal na Strednú priemyselnú školu drevársku vo Zvolene, konkrétne na odbor dizajn. Býval som na internáte, ďaleko od domova, od rodičov a bez akejkoľvek kontroly, a tak sa mi otvorila cesta novej slobody, nového priestoru, nových priateľov. Aj keď ma škola bavila a v dizajne som videl svoju budúcnosť, začal som utekať za zábavou a vyhľadávať bezstarostný spôsob života, kde alkohol, cigarety a marihuana boli pokladané za úplne normálne veci. Školskými povinnosťami som sa pretĺkal bez väčších problémov, pretože moja škola kládla dôraz viac na talent. 

Moja snaha o nezávislosť sa však premenila na závislosť. No život v klamstve a pretvárke nemal dlhé trvanie. Krátko pred maturitou som musel s pravdou von. Moji rodičia nevedeli, ako zareagovať na fakt, že ich syn je drogovo závislý. Mali pocit, že zlyhali vo výchove. Matka hľadala odbornú pomoc u psychológov, zdalo sa to však byť beznádejné. Ale Pán Boh ma nenechal dlho tápať tmou a vyviedol ma z osídiel tmy do svetla. Ako 20-ročný som spoznal komunitu Cenacolo. Prvé kroky v tejto škole života neboli ľahké, boli plné odriekania, utrpenia, súbojom so starým „JA“. Pán však bol vždy so mnou, učil ma ako malé dieťa robiť prvé kroky vo viere, znova kráčať, spoznávať tajomstvo Eucharistie a posvätného ruženca. Tu som sa zamiloval do života. A jeho zmysel som našiel v službe blížnemu. 

Panna Mária na svadbe v Káne povedala sluhom: „Urobte všetko, čo vám (Ježiš) povie,“ a ja som pochopil, že ak chcem byť naozaj šťastný vo svojom živote, ak sa nechcem uspokojiť iba s niečím priemerným, znamená to naplniť tie pomyselné nádoby mojím životom až po okraj a veriť, že Ježiš ho premení. A to aj spravil. Pretvoril moje srdce z kameňa na srdce z mäsa. Už som nemohol viac utekať. 

Matka Elvíra nám v komunite vravievala: „Život naozaj žitý je život darovaný.“ Uvedomujúc si tieto slová, požiadal som o možnosť ísť slúžiť ako misionár deťom z ulice. Po niekoľkých rokoch čakania ma Matka Elvíra poslala do Mexika. Ďakujem Pánovi za túto obrovskú skúsenosť a možnosť spoznať sám seba slúžiac druhým a odkrývajúc svoje slabosti a rany, ktoré ešte potrebujú uzdravenie. V starostlivosti o dvoch autistických chlapcov ma Boh učil pokore, trpezlivosti a láske. Počas tejto misionárskej služby v Mexiku som konečne dokázal povedať Pánovi moje definitívne ÁNO. Nebolo ľahkým rozhodnutím opustiť po deviatich rokoch všetky istoty komunity a urobiť krok do neznáma, no vedel som že Pán je so mnou a jeho prozreteľnosť sa postará. Možno to niekto považoval za bláznovstvo, ale som šťastný, lebo sa snažím plniť Božiu vôľu. Dnes vidím, že nie je ľahké po dvanástich rokoch znova zasadnúť do školských lavíc, počúvať prednášky, písať písomky a skladať skúšky, no ja Verím, pretože „Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1, 37).

Komunikačný tím SDM / Pavol Reisel

Komentáre