« Späť

Ostať v strachu, alebo veriť a ísť?

Ostať v strachu, alebo veriť a ísť?

,,Kedy ak nie teraz?“ Túto otázku som si v súvislosti so Svetovými dňami mládeže kládla veľmi často. Rozprávali sme sa o tom so sestrou, s priateľmi s rodinou. Keď som sa rozhodovala či ísť do Krakova, som bola ešte nezamestnaná a to rozhodovanie bolo jednoduchšie. Stále som si však vravela, že je ešte dostatok času a tak som nechala túto myšlienku plynúť.

Mesiace, týždne a dni však plynuli a po skončení vysokej školy som bola o pár mesiacov prijatá do zamestnania, a tak sa myšlienka SDM pomaly rozplývala. Pomaly prišiel deadline na prihlasovanie a nebolo jednoduché sa rozhodnúť či si zobrať dovolenku pre SDM, Španielsko, Lisabon, alebo ísť domov k rodičom a niečo im pomôcť. Vtedy som si však povedala, nechávam to v rukách Božích. Pracovala som v Bratislave a každú nedeľu sme chodili s rodinou na omšu. Zväčša ku Kapucínom. V jednu nedeľu kňaz oznámil, že v kostole u Františkánov sú relikvie blahoslaveného Piera Giorgia Frassatiho. Bol to človek ktorý miloval hory a jeho život mi z veľkej časti pripomína ten môj, keďže mám vyštudované lesníctvo a vzťah k prírode mám vštepovaný od môjho otca už odmalička. Neváhala som a išla som pokľaknúť k prineseným relikviám. Vtedy som si počas modlitby povedala, Pier ak tam mám ísť, tak mi to nejako vybav. O nejaký čas sa mi začala ozývať moja birmovná mama (Marika), ktorá mi nedala pokoj a hľadala cestičky ako sa tam dostať, pretože jej dve dcéry s sestra boli v Poľsku už o týždeň skôr, no tiež im to bolo oznámené, bez nároku na rozhodnutie, avšak teraz už šetria na Panamu.

V práci to však nebolo jednoduché a tak som si povedala, že tento rok to zrejme nevyjde. Postaral sa však o to môj šéf, keď som v robote dostala výpoveď. Dôvodom bolo skončenie akoby dočasnej doby. Od tohto momentu mi Marika nedala pokoja. Prišiel dátum 24. júla a ja som bola v práci, ktorá bola dočasným riešením, kým si nenájdem niečo nové. Marika a ja sme začali surfovať po facebook-u a hľadať, či sa niekto neodhlásil. Predsa len jedno dievča ponúkalo svoj lístok aj s registráciou. Písali sme spolu, volali, no aj tak som stále váhala. Keď som večer bola na omši, moja sestra sa ma chytila a povedala: ,,Choď!“. Viac mi vravieť nebolo treba. V ten deň k nám do reštaurácie prišla rezervácia, kde boli samí mladí z USA. Na prvý pohľad bolo jasné kam majú namierené. Pýtala som sa ich či sa neboja, či nemajú strach, oni sa začudovane pozreli a povedali ,,NIE“ sú šťastní že tam idú. Tak som si povedala idem. Ale kto je tá baba na internete? Nemohol niekto zneužiť to, že niektorí sa prihlasujú na poslednú chvíľu? Nebude ma čakať ráno v Kremnici čierna dodávka? Nie je to podvod? Strach je silný, ale viera bola silnejšia, ale aj tá únava. V práci som skončila o polnoci. Utekala som domov, aby som sa pobalila. Keď som otvorila dvere do bytu, uvidela som sestru ako ma chystá na ,, cestu do neznáma“. Od oblečenia, jedla, tabletiek až po ruženec som mala všetko. Už len zavolať taxík, nasadnúť na autobus o pol tretej ráno a môže sa ísť smer Kremnica. Celú cestu som rozmýšľala čo som to vlastne urobila. Však ja ,,neviem kde idem“! Všade hrozia útokmi a ja tam idem. Ale išla som. Keď som vystúpila v Kremnici o šiestej ráno, volala som s mamou. Padol mi kameň zo srdca, žiadna čierna dodávka, len jedno usmiate milé dievča. Nebol to podvod, nechcú ma predať na orgány, huráááa, oplatí sa veriť. Neskôr som sa zoznámila s ostatnými mladými, s ktorými som putovala 25.07. na Svetové dni mládeže. Stále to bol ako sen, lebo takpovediac nebola som na to pripravená. Svetové dni mládeže mi zmenili život po každej stránke. Získala som iný pohľad na život, návšteva Krakova ma pozdvihla vo viere, odohnala strach, utužila som rodinné vzťahy, stretla som človeka, ktorý pre mňa veľa znamená. Spoznala som úžasných ľudí, zažila s nimi nezabudnuteľné zážitky, Boris, Baška, Kika a hlavne Tima, bez ktorej by som tam nebola, ďakujem. Veľká vďaka patrí Marike, ktorá ma tam posunula a mojej mame, ktorá sa doma modlila, myslím že omnoho intenzívnejšie, lebo sa bála viac ako ja. Strach, únava, vyčerpanosť, bolesť, teplo ... Ale moje prosby boli vypočuté a pri slovách pápeža Františka všetok strach pominul, keď sa prihovoril mladým, ktorým odkázal aby sme neboli leniví, nesedeli doma a sužovali sa, nebáli sa, ale žili tento život, užívali si každú sekundu, s úsmevom, ktorú nám Boh dáva. Len s vierou sa dá prežiť tento svet a bojovať so strachom, ktorý nás obklopuje.

Veronika Lehotská

Komentáre